Other Translations: Deutsch , English , ру́сский язы́к

From:

PreviousNext

Majjhima Nikāya 146 Discorsi medi 146

Nandakovādasutta Il discorso sul consiglio di Nandaka

Evaṁ me sutaṁ—Così ho sentito.

ekaṁ samayaṁ bhagavā sāvatthiyaṁ viharati jetavane anāthapiṇḍikassa ārāme. Una volta il Buddha dimorava vicino a Sāvatthī, nel bosco di Jeta, il monastero di Anāthapiṇḍika.

Atha kho mahāpajāpatigotamī pañcamattehi bhikkhunisatehi saddhiṁ yena bhagavā tenupasaṅkami; upasaṅkamitvā bhagavantaṁ abhivādetvā ekamantaṁ aṭṭhāsi. Ekamantaṁ ṭhitā kho mahāpajāpatigotamī bhagavantaṁ etadavoca: Mahāpajāpati Gotamī, insieme a circa cinquecento monache, andò dal Buddha, si inchinò, si mise a lato, e gli disse:

“ovadatu, bhante, bhagavā bhikkhuniyo; “Signore, che il Buddha per favore dia consigli

anusāsatu, bhante, bhagavā bhikkhuniyo; e istruisca le monache.

karotu, bhante, bhagavā bhikkhunīnaṁ dhammiṁ kathan”ti. Per favore, dia un sermone alle monache”.

Tena kho pana samayena therā bhikkhū bhikkhuniyo ovadanti pariyāyena. In quel periodo i monaci anziani facevano a turno a istruire le monache.

Āyasmā nandako na icchati bhikkhuniyo ovadituṁ pariyāyena. Ma il Venerabile Nandaka non voleva fare il proprio turno.

Atha kho bhagavā āyasmantaṁ ānandaṁ āmantesi: Allora il Buddha disse al Venerabile Ānanda:

“kassa nu kho, ānanda, ajja pariyāyo bhikkhuniyo ovadituṁ pariyāyenā”ti? “Ānanda, di chi è il turno di istruire le monache oggi?”

“Sabbeheva, bhante, kato pariyāyo bhikkhuniyo ovadituṁ pariyāyena. “È il turno del Venerabile Nandaka, Signore,

Ayaṁ, bhante, āyasmā nandako na icchati bhikkhuniyo ovadituṁ pariyāyenā”ti. ma lui non vuole farlo”.

Atha kho bhagavā āyasmantaṁ nandakaṁ āmantesi: Allora il Buddha disse al Venerabile Nandaka:

“ovada, nandaka, bhikkhuniyo; “Nandaka, per favore, dai consigli

anusāsa, nandaka, bhikkhuniyo; e istruisci le monache.

karohi tvaṁ, brāhmaṇa, bhikkhunīnaṁ dhammiṁ kathan”ti. Per favore, bramino, dai un sermone alle monache”.

“Evaṁ, bhante”ti kho āyasmā nandako bhagavato paṭissutvā pubbaṇhasamayaṁ nivāsetvā pattacīvaramādāya sāvatthiṁ piṇḍāya pāvisi. “Sì, Signore”, rispose il Venerabile Nandaka. Al mattino si vestì e, prendendo la propria ciotola e abito, entrò a Sāvatthī per l’elemosina.

Sāvatthiyaṁ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṁ piṇḍapātapaṭikkanto attadutiyo yena rājakārāmo tenupasaṅkami. Vagò per l’elemosina a Sāvatthī. Dopo il pasto, al ritorno dalla questua, andò al Monastero Reale con un accompagnatore.

Addasaṁsu kho tā bhikkhuniyo āyasmantaṁ nandakaṁ dūratova āgacchantaṁ. Le monache lo videro arrivare da lontano,

Disvāna āsanaṁ paññāpesuṁ, udakañca pādānaṁ upaṭṭhapesuṁ. quindi prepararono un posto a sedere e l’acqua per lavare i piedi.

Nisīdi kho āyasmā nandako paññatte āsane. Il Venerabile Nandaka si sedette sul posto preparato,

Nisajja pāde pakkhālesi. e si lavò i piedi.

Tāpi kho bhikkhuniyo āyasmantaṁ nandakaṁ abhivādetvā ekamantaṁ nisīdiṁsu. Le monache si inchinarono e si sedettero a lato.

Ekamantaṁ nisinnā kho tā bhikkhuniyo āyasmā nandako etadavoca: Il Venerabile Nandaka disse loro:

“paṭipucchakathā kho, bhaginiyo, bhavissati. “Sorelle, questo sermone sarà sotto forma di domande.

Tattha ājānantīhi: ‘ājānāmā’ tissa vacanīyaṁ, na ājānantīhi: ‘na ājānāmā’ tissa vacanīyaṁ. Quando capite, ditelo. Quando non capite, ditelo.

Yassā vā panassa kaṅkhā vā vimati vā ahameva tattha paṭipucchitabbo: Se qualcuno ha qualche dubbio o incertezza, mi chieda a riguardo:

‘idaṁ, bhante, kathaṁ; imassa kvattho’”ti? ‘Perché, Signore, dice così? Cosa significa?’”

“Ettakenapi mayaṁ, bhante, ayyassa nandakassa attamanā abhiraddhā yaṁ no ayyo nandako pavāretī”ti. “Signore, siamo già contente e soddisfatte del Signor Nandaka, dato che ci invita in questo modo”

“Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, “Cosa ne pensate, sorelle?

cakkhu niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti? L’occhio è permanente o impermanente?”

“Aniccaṁ, bhante”. “Impermanente, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vā”ti? “Ma se è impermanente, è insoddisfacente o soddisfacente?”

“Dukkhaṁ, bhante”. “Insoddisfacente, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ: “Ma se è impermanente, insoddisfacente, e soggetto a decadere, è adatto a essere considerato così:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti? ‘Questo è mio, io sono questo, questo è il mio Sé’?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore”

“Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, “Cosa ne pensate, sorelle?

sotaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti? L’orecchio è permanente o impermanente?”

“Aniccaṁ, bhante …pe… “Impermanente, Signore” …

ghānaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti? “Il naso è permanente o impermanente?”

“Aniccaṁ, bhante” … “Impermanente, Signore” …

“jivhā niccā vā aniccā vā”ti? “La lingua è permanente o impermanente?”

“Aniccā, bhante” … “Impermanente, Signore” …

“kāyo nicco vā anicco vā”ti? “Il corpo è permanente o impermanente?”

“Anicco, bhante” … “Impermanente, Signore” …

“mano nicco vā anicco vā”ti? “La mente è permanente o impermanente?”

“Anicco, bhante”. “Impermanente, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vā”ti? “Ma se è impermanente, è insoddisfacente o soddisfacente?”

“Dukkhaṁ, bhante”. “Insoddisfacente, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ: “Ma se è impermanente, insoddisfacente, e soggetta a decadere, è adatta a essere considerata così:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti? ‘Questo è mio, io sono questo, questo è il mio Sé’?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore”

“Taṁ kissa hetu”? Perché questo?

“Pubbeva no etaṁ, bhante, yathābhūtaṁ sammappaññāya sudiṭṭhaṁ: Perché abbiamo già visto secondo realtà con saggezza corretta questo:

‘itipime cha ajjhattikā āyatanā aniccā’”ti. ‘Quindi questi sei campi sensoriali interni sono impermanenti’”

“Sādhu sādhu, bhaginiyo. “Bene, bene, sorelle!

Evañhetaṁ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṁ sammappaññāya passato. È così per un discepolo nobile che vede secondo realtà con saggezza corretta.

Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, Cosa ne pensate, sorelle?

rūpā niccā vā aniccā vā”ti? Le forme sono permanenti o impermanenti?”

“Aniccā, bhante”. “Impermanenti, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vā”ti? “Ma se sono impermanenti, sono insoddisfacenti o soddisfacenti?”

“Dukkhaṁ, bhante”. “Insoddisfacenti, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ: “Ma se sono impermanenti, insoddisfacenti, e soggette a decadere, sono adatte a essere considerate così:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti? ‘Questo è mio, io sono questo, questo è il mio Sé’?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore”

“Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, “Cosa ne pensate, sorelle?

saddā niccā vā aniccā vā”ti? I suoni sono permanenti o impermanenti?”

“Aniccā, bhante …pe… “Impermanenti, Signore” …

gandhā niccā vā aniccā vā”ti? “Gli odori sono permanenti o impermanenti?”

“Aniccā, bhante” … “Impermanenti, Signore” …

“rasā niccā vā aniccā vā”ti? “I sapori sono permanenti o impermanenti?”

“Aniccā, bhante” … “Impermanenti, Signore” …

“phoṭṭhabbā niccā vā aniccā vā”ti? “I tocchi sono permanenti o impermanenti?”

“Aniccā, bhante” … “Impermanenti, Signore” …

“dhammā niccā vā aniccā vā”ti? “I fenomeni mentali sono permanenti o impermanenti?”

“Aniccā, bhante”. “Impermanenti, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vā”ti? “Ma se sono impermanenti, sono insoddisfacenti o soddisfacenti?”

“Dukkhaṁ, bhante”. “Insoddisfacenti, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ: “Ma se sono impermanenti, insoddisfacenti, e soggetti a decadere, sono adatti a essere considerati così:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti? ‘Questo è mio, io sono questo, questo è il mio Sé’?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore.

“Taṁ kissa hetu”? Perché questo?

“Pubbeva no etaṁ, bhante, yathābhūtaṁ sammappaññāya sudiṭṭhaṁ: Perché abbiamo già visto secondo realtà con saggezza corretta questo:

‘itipime cha bāhirā āyatanā aniccā’”ti. ‘Quindi questi sei campi sensoriali esterni sono impermanenti’”

“Sādhu sādhu, bhaginiyo. “Bene, bene, sorelle!

Evañhetaṁ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṁ sammappaññāya passato. È così per un discepolo nobile che vede secondo realtà con saggezza corretta.

Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, Cosa ne pensate, sorelle?

cakkhuviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti? La coscienza visiva è permanente o impermanente?”

“Aniccaṁ, bhante”. “Impermanente, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vā”ti? “Ma se è impermanente, è insoddisfacente o soddisfacente?”

“Dukkhaṁ, bhante”. “Insoddisfacente, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ: “Ma se è impermanente, insoddisfacente, e soggetta a decadere, è adatta a essere considerata così:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti? ‘Questo è mio, io sono questo, questo è il mio Sé’?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore”

“Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, sotaviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti? “Cosa ne pensate, sorelle? La coscienza uditiva è permanente o impermanente?”

“Aniccaṁ, bhante …pe… “Impermanente, Signore” …

ghānaviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti? “La coscienza olfattiva è permanente o impermanente?”

“Aniccaṁ, bhante” … “Impermanente, Signore” …

“jivhāviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti? “La coscienza gustativa è permanente o impermanente?”

“Aniccaṁ, bhante” … “Impermanente, Signore” …

“kāyaviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti? “La coscienza tattile è permanente o impermanente?”

“Aniccaṁ, bhante” … “Impermanente, Signore” …

“manoviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti? “La coscienza mentale è permanente o impermanente?”

“Aniccaṁ, bhante”. “Impermanente, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vāti”? “Ma se è impermanente, è insoddisfacente o soddisfacente?”

“Dukkhaṁ, bhante”. “Insoddisfacente, Signore”

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ: “Ma se è impermanente, insoddisfacente, e soggetta a decadere, è adatta a essere considerata così:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti? ‘Questo è mio, io sono questo, questo è il mio Sé’?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore.

“Taṁ kissa hetu”? Perché questo?

“Pubbeva no etaṁ, bhante, yathābhūtaṁ sammappaññāya sudiṭṭhaṁ: Perché abbiamo già visto secondo realtà con saggezza corretta questo:

‘itipime cha viññāṇakāyā aniccā’”ti. ‘Quindi queste sei classi di coscienza sono impermanenti’”

“Sādhu sādhu, bhaginiyo. “Bene, bene, sorelle!

Evañhetaṁ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṁ sammappaññāya passato. È così per un discepolo nobile che vede secondo realtà con saggezza corretta.

Seyyathāpi, bhaginiyo, telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā, ābhāpi aniccā vipariṇāmadhammā. Immaginate una lampada a olio che brucia. L’olio, lo stoppino, la fiamma, e la luce sono tutti impermanenti e deperibili.

Yo nu kho, bhaginiyo, evaṁ vadeyya: Ora, immaginate che qualcuno dica:

‘amussa telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā; ‘Mentre questa lampada a olio brucia, l’olio, lo stoppino, e la fiamma sono tutti impermanenti e deperibili.

yā ca khvāssa ābhā sā niccā dhuvā sassatā avipariṇāmadhammā’ti; Ma la luce è permanente, duratura, eterna, e indistruttibile’.

sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā”ti? Parlerebbe correttamente?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore.

“Taṁ kissa hetu”? Perché questo?

“Amussa hi, bhante, telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā; Perché l’olio, lo stoppino, e la fiamma di quella lampada sono tutti impermanenti e deperibili.

pagevassa ābhā aniccā vipariṇāmadhammā”ti. Figuriamoci la luce”

“Evameva kho, bhaginiyo, yo nu kho evaṁ vadeyya: “Allo stesso modo, immaginate che qualcuno dica:

‘cha khome ajjhattikā āyatanā aniccā; ‘Questi sei campi sensoriali interni sono impermanenti.

yañca kho cha ajjhattike āyatane paṭicca paṭisaṁvedeti sukhaṁ vā dukkhaṁ vā adukkhamasukhaṁ vā taṁ niccaṁ dhuvaṁ sassataṁ avipariṇāmadhamman’ti; Ma la sensazione, che sia piacevole, dolorosa, o neutra, che provo a causa di questi sei campi sensoriali interni è permanente, duratura, eterna, e indistruttibile’.

sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā”ti? Parlerebbe correttamente?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore.

“Taṁ kissa hetu”? Perché questo?

“Tajjaṁ tajjaṁ, bhante, paccayaṁ paṭicca tajjā tajjā vedanā uppajjanti. Perché ogni tipo di sensazione sorge dipendentemente dalla condizione corrispondente.

Tajjassa tajjassa paccayassa nirodhā tajjā tajjā vedanā nirujjhantī”ti. Quando la condizione corrispondente cessa, la rispettiva sensazione cessa”

“Sādhu sādhu, bhaginiyo. “Bene, bene, sorelle!

Evañhetaṁ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṁ sammappaññāya passato. È così per un discepolo nobile che vede secondo realtà con saggezza corretta.

Seyyathāpi, bhaginiyo, mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, chāyāpi aniccā vipariṇāmadhammā. Immaginate un grande albero pieno di durame. Le radici, il tronco, i rami e foglie, e l’ombra sono tutti impermanenti e deperibili.

Yo nu kho, bhaginiyo, evaṁ vadeyya: Ora, immaginate che qualcuno dica:

‘amussa mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, yā ca khvāssa chāyā sā niccā dhuvā sassatā avipariṇāmadhammā’ti; ‘C’è un grande albero pieno di durame. Le radici, il tronco, e i rami e foglie sono tutti impermanenti e deperibili. Ma l’ombra è permanente, duratura, eterna, e indistruttibile’.

sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā”ti? Parlerebbe correttamente?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore.

“Taṁ kissa hetu”? Perché questo?

“Amussa hi, bhante, mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ; Perché le radici, il tronco, e i rami e foglie di quel grande albero sono tutti impermanenti e deperibili.

pagevassa chāyā aniccā vipariṇāmadhammā”ti. Figuriamoci l’ombra”

“Evameva kho, bhaginiyo, yo nu kho evaṁ vadeyya: “Allo stesso modo, immaginate che qualcuno dica:

‘cha khome bāhirā āyatanā aniccā. ‘Questi sei campi sensoriali esterni sono impermanenti.

Yañca kho cha bāhire āyatane paṭicca paṭisaṁvedeti sukhaṁ vā dukkhaṁ vā adukkhamasukhaṁ vā taṁ niccaṁ dhuvaṁ sassataṁ avipariṇāmadhamman’ti; Ma la sensazione, che sia piacevole, dolorosa, o neutra, che provo a causa di questi sei campi sensoriali esterni è permanente, duratura, eterna, e indistruttibile’.

sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā”ti? Parlerebbe correttamente?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore.

“Taṁ kissa hetu”? Perché questo?

“Tajjaṁ tajjaṁ, bhante, paccayaṁ paṭicca tajjā tajjā vedanā uppajjanti. Perché ogni tipo di sensazione si manifesta in dipendenza dalla condizione corrispondente.

Tajjassa tajjassa paccayassa nirodhā tajjā tajjā vedanā nirujjhantī”ti. Quando la condizione corrispondente cessa, la rispettiva sensazione cessa”

“Sādhu sādhu, bhaginiyo. “Bene, bene, sorelle!

Evañhetaṁ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṁ sammappaññāya passato. È così per un discepolo nobile che vede secondo realtà con saggezza corretta.

Seyyathāpi, bhaginiyo, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā gāviṁ vadhitvā tiṇhena govikantanena gāviṁ saṅkanteyya anupahacca antaraṁ maṁsakāyaṁ anupahacca bāhiraṁ cammakāyaṁ. Immaginate un abile macellaio o il suo apprendista che uccidono una mucca e la scavano con una mannaia affilata. Senza danneggiare la carne interna o la pelle esterna,

Yaṁ yadeva tattha antarā vilimaṁsaṁ antarā nhāru antarā bandhanaṁ taṁ tadeva tiṇhena govikantanena sañchindeyya saṅkanteyya sampakanteyya samparikanteyya. tagliano, scavano, lacerano, e separano i legamenti, i tendini, e le articolazioni con una mannaia affilata,

Sañchinditvā saṅkantitvā sampakantitvā samparikantitvā vidhunitvā bāhiraṁ cammakāyaṁ teneva cammena taṁ gāviṁ paṭicchādetvā evaṁ vadeyya: e la scuoiano. Poi avvolgono la mucca nella stessa pelle e dicono:

‘tathevāyaṁ gāvī saṁyuttā imināva cammenā’ti; ‘Questa mucca è legata alla sua pelle proprio come prima’.

sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā”ti? Parlerebbero correttamente?”

“No hetaṁ, bhante”. “No, Signore.

“Taṁ kissa hetu”? Perché questo?

“Amu hi, bhante, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā gāviṁ vadhitvā tiṇhena govikantanena gāviṁ saṅkanteyya anupahacca antaraṁ maṁsakāyaṁ anupahacca bāhiraṁ cammakāyaṁ.

Yaṁ yadeva tattha antarā vilimaṁsaṁ antarā nhāru antarā bandhanaṁ taṁ tadeva tiṇhena govikantanena sañchindeyya saṅkanteyya sampakanteyya samparikanteyya.

Sañchinditvā saṅkantitvā sampakantitvā samparikantitvā vidhunitvā bāhiraṁ cammakāyaṁ teneva cammena taṁ gāviṁ paṭicchādetvā kiñcāpi so evaṁ vadeyya: Perché anche se avvolgono la mucca nella stessa pelle e dicono:

‘tathevāyaṁ gāvī saṁyuttā imināva cammenā’ti; ‘Questa mucca è legata alla sua pelle proprio come prima’,

atha kho sā gāvī visaṁyuttā teneva cammenā”ti. comunque quella mucca non è legata alla pelle”

“Upamā kho me ayaṁ, bhaginiyo, katā atthassa viññāpanāya. “Ho inventato questa similitudine per illustrare un punto.

Ayamevettha attho; E questo è ciò che significa:

‘antarā maṁsakāyo’ti kho, bhaginiyo, channetaṁ ajjhattikānaṁ āyatanānaṁ adhivacanaṁ; ‘La carne interna’ sta per i sei campi sensoriali interni.

‘bāhiro cammakāyo’ti kho, bhaginiyo, channetaṁ bāhirānaṁ āyatanānaṁ adhivacanaṁ; ‘La carne esterna’ sta per i sei campi sensoriali esterni.

‘antarā vilimaṁsaṁ, antarā nhāru, antarā bandhanan’ti kho, bhaginiyo, nandīrāgassetaṁ adhivacanaṁ; ‘I legamenti, i tendini, e le articolazioni’ stanno per l’avidità e il godimento.

‘tiṇhaṁ govikantanan’ti kho, bhaginiyo, ariyāyetaṁ paññāya adhivacanaṁ; ‘Mannaia’ sta per la saggezza nobile.

yāyaṁ ariyā paññā antarā kilesaṁ antarā saṁyojanaṁ antarā bandhanaṁ sañchindati saṅkantati sampakantati samparikantati. Ed è quella saggezza nobile che taglia, scava, lacera, e separa le corruzioni, le catene, e i legami.

Satta kho panime, bhaginiyo, bojjhaṅgā, yesaṁ bhāvitattā bahulīkatattā bhikkhu āsavānaṁ khayā anāsavaṁ cetovimuttiṁ paññāvimuttiṁ diṭṭheva dhamme sayaṁ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati. Sorelle, sviluppando e coltivando questi sette fattori di risveglio, un monaco realizza la libertà incorrotta della mente e la libertà attraverso saggezza in questa stessa vita. E dimora avendo raggiunto ciò con la propria conoscenza diretta grazie all’eliminazione dei contaminanti.

Katame satta? Quali sette?

Idha, bhaginiyo, bhikkhu satisambojjhaṅgaṁ bhāveti vivekanissitaṁ virāganissitaṁ nirodhanissitaṁ vossaggapariṇāmiṁ. È quando un monaco sviluppa il fattore di risveglio della consapevolezza,

Dhammavicayasambojjhaṅgaṁ bhāveti …pe… dell’investigazione dei fenomeni,

vīriyasambojjhaṅgaṁ bhāveti … dell’energia,

pītisambojjhaṅgaṁ bhāveti … dell’euforia,

passaddhisambojjhaṅgaṁ bhāveti … della tranquillità,

samādhisambojjhaṅgaṁ bhāveti … della concentrazione,

upekkhāsambojjhaṅgaṁ bhāveti vivekanissitaṁ virāganissitaṁ nirodhanissitaṁ vossaggapariṇāmiṁ. e dell’equanimità, che sono supportati dall’isolamento, dallo svanire dell’avidità, dalla cessazione, e maturano nel distacco.

Ime kho, bhaginiyo, satta bojjhaṅgā, yesaṁ bhāvitattā bahulīkatattā bhikkhu āsavānaṁ khayā anāsavaṁ cetovimuttiṁ paññāvimuttiṁ diṭṭheva dhamme sayaṁ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharatī”ti. È sviluppando e coltivando questi sette fattori di risveglio che un monaco realizza la libertà incorrotta della mente e la libertà attraverso saggezza in questa stessa vita. E dimora avendo raggiunto ciò con la propria conoscenza diretta grazie all’eliminazione dei contaminanti”.

Atha kho āyasmā nandako tā bhikkhuniyo iminā ovādena ovaditvā uyyojesi: Poi, dopo aver dato questo consiglio alle monache, il Venerabile Nandaka le congedò, dicendo:

“gacchatha, bhaginiyo; kālo”ti. “Andate, sorelle. È ora”.

Atha kho tā bhikkhuniyo āyasmato nandakassa bhāsitaṁ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā āyasmantaṁ nandakaṁ abhivādetvā padakkhiṇaṁ katvā yena bhagavā tenupasaṅkamiṁsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṁ abhivādetvā ekamantaṁ aṭṭhaṁsu. Ekamantaṁ ṭhitā kho tā bhikkhuniyo bhagavā etadavoca: Allora le monache trassero piacere e gioirono in ciò che il Venerabile Nandaka disse. Si alzarono dal proprio posto, si inchinarono e lo circomambularono, mantenendolo alla propria destra. Poi andarono dal Buddha, si inchinarono, e si misero a lato. Il Buddha disse loro:

“gacchatha, bhikkhuniyo; kālo”ti. “Andate, monache. È ora”.

Atha kho tā bhikkhuniyo bhagavantaṁ abhivādetvā padakkhiṇaṁ katvā pakkamiṁsu. Allora le monache si inchinarono, e circumambularono il Buddha, mantenendolo alla propria destra, prima di andare.

Atha kho bhagavā acirapakkantīsu tāsu bhikkhunīsu bhikkhū āmantesi: Poco dopo che le monache se n’erano andate, il Buddha si rivolse ai monaci:

“seyyathāpi, bhikkhave, tadahuposathe cātuddase na hoti bahuno janassa kaṅkhā vā vimati vā: “Immaginate, monaci, che sia il quattordicesimo giorno di festa. Non ci sarebbero molti

‘ūno nu kho cando, puṇṇo nu kho cando’ti, atha kho ūno cando tveva hoti. che si chiederebbero se la luna è piena o no, dato che ovviamente non è piena.

Evameva kho, bhikkhave, tā bhikkhuniyo nandakassa dhammadesanāya attamanā honti no ca kho paripuṇṇasaṅkappā”ti. Allo stesso modo, quelle monache sono state elevate dal sermone di Nandaka, ma non hanno ancora raggiunto ciò che desiderano”.

Atha kho bhagavā āyasmantaṁ nandakaṁ āmantesi: Allora il Buddha disse al Venerabile Nandaka:

“tena hi tvaṁ, nandaka, svepi tā bhikkhuniyo tenevovādena ovadeyyāsī”ti. “Allora, Nandaka, domani dovresti dare alle monache lo stesso consiglio di nuovo”

“Evaṁ, bhante”ti kho āyasmā nandako bhagavato paccassosi. “Sì, Signore,” rispose Nandaka.

Atha kho āyasmā nandako tassā rattiyā accayena pubbaṇhasamayaṁ nivāsetvā pattacīvaramādāya sāvatthiṁ piṇḍāya pāvisi. E il giorno dopo andò dalle monache, e tutto accadde proprio come il giorno prima.

Sāvatthiyaṁ piṇḍāya caritvā pacchābhattaṁ piṇḍapātapaṭikkanto attadutiyo yena rājakārāmo tenupasaṅkami.

Addasaṁsu kho tā bhikkhuniyo āyasmantaṁ nandakaṁ dūratova āgacchantaṁ.

Disvāna āsanaṁ paññāpesuṁ, udakañca pādānaṁ upaṭṭhapesuṁ.

Nisīdi kho āyasmā nandako paññatte āsane.

Nisajja pāde pakkhālesi.

Tāpi kho bhikkhuniyo āyasmantaṁ nandakaṁ abhivādetvā ekamantaṁ nisīdiṁsu.

Ekamantaṁ nisinnā kho tā bhikkhuniyo āyasmā nandako etadavoca:

“paṭipucchakathā kho, bhaginiyo, bhavissati.

Tattha ājānantīhi ‘ājānāmā’ tissa vacanīyaṁ, na ājānantīhi ‘na ājānāmā’ tissa vacanīyaṁ.

Yassā vā panassa kaṅkhā vā vimati vā, ahameva tattha paṭipucchitabbo:

‘idaṁ, bhante, kathaṁ; imassa kvattho’”ti.

“Ettakenapi mayaṁ, bhante, ayyassa nandakassa attamanā abhiraddhā yaṁ no ayyo nandako pavāretī”ti.

“Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, cakkhu niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti?

“Aniccaṁ, bhante”.

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vā”ti?

“Dukkhaṁ, bhante”.

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti?

“No hetaṁ, bhante”.

“Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, sotaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti?

“Aniccaṁ, bhante …pe…

ghānaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti?

“Aniccaṁ, bhante …

jivhā …

kāyo …

mano nicco vā anicco vā”ti?

“Anicco, bhante”.

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vā”ti?

“Dukkhaṁ, bhante”.

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti?

“No hetaṁ, bhante”.

“Taṁ kissa hetu”?

“Pubbeva no etaṁ, bhante, yathābhūtaṁ sammappaññāya sudiṭṭhaṁ:

‘itipime cha ajjhattikā āyatanā aniccā’”ti.

“Sādhu sādhu, bhaginiyo.

Evañhetaṁ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṁ sammappaññāya passato.

Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, rūpā niccā vā aniccā vā”ti?

“Aniccā, bhante”.

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vā”ti?

“Dukkhaṁ, bhante”.

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti?

“No hetaṁ, bhante”.

“Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, saddā niccā vā aniccā vā”ti?

“Aniccā, bhante …pe…

gandhā niccā vā aniccā vā”ti?

“Aniccā, bhante …

rasā niccā vā aniccā vā”ti?

“Aniccā, bhante …

phoṭṭhabbā niccā vā aniccā vā”ti?

“Aniccā, bhante …

dhammā niccā vā aniccā vā”ti?

“Aniccā, bhante”.

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vā”ti?

“Dukkhaṁ, bhante”.

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti?

“No hetaṁ, bhante”.

“Taṁ kissa hetu”?

“Pubbeva no etaṁ, bhante, yathābhūtaṁ sammappaññāya sudiṭṭhaṁ:

‘itipime cha bāhirā āyatanā aniccā’”ti.

“Sādhu sādhu, bhaginiyo.

Evañhetaṁ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṁ sammappaññāya passato.

Taṁ kiṁ maññatha, bhaginiyo, cakkhuviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti?

“Aniccaṁ, bhante …pe…

sotaviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti?

“Aniccaṁ, bhante …

ghānaviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti?

“Aniccaṁ, bhante …

jivhāviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti?

“Aniccaṁ, bhante …

kāyaviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti?

“Aniccaṁ, bhante …

manoviññāṇaṁ niccaṁ vā aniccaṁ vā”ti?

“Aniccaṁ, bhante”.

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vā taṁ sukhaṁ vā”ti?

“Dukkhaṁ, bhante”.

“Yaṁ panāniccaṁ dukkhaṁ vipariṇāmadhammaṁ, kallaṁ nu taṁ samanupassituṁ:

‘etaṁ mama, esohamasmi, eso me attā’”ti?

“No hetaṁ, bhante”.

“Taṁ kissa hetu”?

“Pubbeva no etaṁ, bhante, yathābhūtaṁ sammappaññāya sudiṭṭhaṁ:

‘itipime cha viññāṇakāyā aniccā’”ti.

“Sādhu sādhu, bhaginiyo.

Evañhetaṁ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṁ sammappaññāya passato.

Seyyathāpi, bhaginiyo, telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā, ābhāpi aniccā vipariṇāmadhammā.

Yo nu kho, bhaginiyo, evaṁ vadeyya:

‘amussa telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā;

yā ca khvāssa ābhā sā niccā dhuvā sassatā avipariṇāmadhammā’ti;

sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā”ti?

“No hetaṁ, bhante”.

“Taṁ kissa hetu”?

“Amussa hi, bhante, telappadīpassa jhāyato telampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, vaṭṭipi aniccā vipariṇāmadhammā, accipi aniccā vipariṇāmadhammā;

pagevassa ābhā aniccā vipariṇāmadhammā”ti.

“Evameva kho, bhaginiyo, yo nu kho evaṁ vadeyya:

‘cha khome ajjhattikā āyatanā aniccā.

Yañca kho cha ajjhattike āyatane paṭicca paṭisaṁvedeti sukhaṁ vā dukkhaṁ vā adukkhamasukhaṁ vā taṁ niccaṁ dhuvaṁ sassataṁ avipariṇāmadhamman’ti;

sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā”ti?

“No hetaṁ, bhante”.

“Taṁ kissa hetu”?

“Tajjaṁ tajjaṁ, bhante, paccayaṁ paṭicca tajjā tajjā vedanā uppajjanti.

Tajjassa tajjassa paccayassa nirodhā tajjā tajjā vedanā nirujjhantī”ti.

“Sādhu sādhu, bhaginiyo.

Evañhetaṁ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṁ sammappaññāya passato.

Seyyathāpi, bhaginiyo, mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, chāyāpi aniccā vipariṇāmadhammā.

Yo nu kho, bhaginiyo, evaṁ vadeyya:

‘amussa mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ;

yā ca khvāssa chāyā sā niccā dhuvā sassatā avipariṇāmadhammā’ti;

sammā nu kho so bhaginiyo, vadamāno vadeyyā”ti?

“No hetaṁ, bhante”.

“Taṁ kissa hetu”?

“Amussa hi, bhante, mahato rukkhassa tiṭṭhato sāravato mūlampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ, khandhopi anicco vipariṇāmadhammo, sākhāpalāsampi aniccaṁ vipariṇāmadhammaṁ;

pagevassa chāyā aniccā vipariṇāmadhammā”ti.

“Evameva kho, bhaginiyo, yo nu kho evaṁ vadeyya:

‘cha khome bāhirā āyatanā aniccā.

Yañca kho bāhire āyatane paṭicca paṭisaṁvedeti sukhaṁ vā dukkhaṁ vā adukkhamasukhaṁ vā taṁ niccaṁ dhuvaṁ sassataṁ avipariṇāmadhamman’ti;

sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā”ti?

“No hetaṁ, bhante”.

“Taṁ kissa hetu”?

“Tajjaṁ tajjaṁ, bhante, paccayaṁ paṭicca tajjā tajjā vedanā uppajjanti.

Tajjassa tajjassa paccayassa nirodhā tajjā tajjā vedanā nirujjhantī”ti.

“Sādhu sādhu, bhaginiyo.

Evañhetaṁ, bhaginiyo, hoti ariyasāvakassa yathābhūtaṁ sammappaññāya passato.

Seyyathāpi, bhaginiyo, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā gāviṁ vadhitvā tiṇhena govikantanena gāviṁ saṅkanteyya anupahacca antaraṁ maṁsakāyaṁ anupahacca bāhiraṁ cammakāyaṁ.

Yaṁ yadeva tattha antarā vilimaṁsaṁ antarā nhāru antarā bandhanaṁ taṁ tadeva tiṇhena govikantanena sañchindeyya saṅkanteyya sampakanteyya samparikanteyya.

Sañchinditvā saṅkantitvā sampakantitvā samparikantitvā vidhunitvā bāhiraṁ cammakāyaṁ teneva cammena taṁ gāviṁ paṭicchādetvā evaṁ vadeyya:

‘tathevāyaṁ gāvī saṁyuttā imināva cammenā’ti;

sammā nu kho so, bhaginiyo, vadamāno vadeyyā”ti?

“No hetaṁ, bhante”.

“Taṁ kissa hetu”?

“Amu hi, bhante, dakkho goghātako vā goghātakantevāsī vā gāviṁ vadhitvā tiṇhena govikantanena gāviṁ saṅkanteyya anupahacca antaraṁ maṁsakāyaṁ anupahacca bāhiraṁ cammakāyaṁ.

Yaṁ yadeva tattha antarā vilimaṁsaṁ antarā nhāru antarā bandhanaṁ taṁ tadeva tiṇhena govikantanena sañchindeyya saṅkanteyya sampakanteyya samparikanteyya.

Sañchinditvā saṅkantitvā sampakantitvā samparikantitvā vidhunitvā bāhiraṁ cammakāyaṁ teneva cammena taṁ gāviṁ paṭicchādetvā kiñcāpi so evaṁ vadeyya:

‘tathevāyaṁ gāvī saṁyuttā imināva cammenā’ti;

atha kho sā gāvī visaṁyuttā teneva cammenā”ti.

“Upamā kho me ayaṁ, bhaginiyo, katā atthassa viññāpanāya ayamevettha attho.

‘Antarā maṁsakāyo’ti kho, bhaginiyo, channetaṁ ajjhattikānaṁ āyatanānaṁ adhivacanaṁ;

‘bāhiro cammakāyo’ti kho, bhaginiyo, channetaṁ bāhirānaṁ āyatanānaṁ adhivacanaṁ;

‘antarā vilimaṁsaṁ antarā nhāru antarā bandhanan’ti kho, bhaginiyo, nandīrāgassetaṁ adhivacanaṁ;

‘tiṇhaṁ govikantanan’ti kho, bhaginiyo, ariyāyetaṁ paññāya adhivacanaṁ;

yāyaṁ ariyā paññā antarā kilesaṁ antarā saṁyojanaṁ antarā bandhanaṁ sañchindati saṅkantati sampakantati samparikantati.

Satta kho panime, bhaginiyo, bojjhaṅgā, yesaṁ bhāvitattā bahulīkatattā bhikkhu āsavānaṁ khayā anāsavaṁ cetovimuttiṁ paññāvimuttiṁ diṭṭheva dhamme sayaṁ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharati.

Katame satta?

Idha, bhaginiyo, bhikkhu satisambojjhaṅgaṁ bhāveti vivekanissitaṁ virāganissitaṁ nirodhanissitaṁ vossaggapariṇāmiṁ.

Dhammavicayasambojjhaṅgaṁ bhāveti …pe…

vīriyasambojjhaṅgaṁ bhāveti …

pītisambojjhaṅgaṁ bhāveti …

passaddhisambojjhaṅgaṁ bhāveti …

samādhisambojjhaṅgaṁ bhāveti …

upekkhāsambojjhaṅgaṁ bhāveti vivekanissitaṁ virāganissitaṁ nirodhanissitaṁ vossaggapariṇāmiṁ.

Ime kho, bhaginiyo, satta bojjhaṅgā yesaṁ bhāvitattā bahulīkatattā bhikkhu āsavānaṁ khayā anāsavaṁ cetovimuttiṁ paññāvimuttiṁ diṭṭheva dhamme sayaṁ abhiññā sacchikatvā upasampajja viharatī”ti.

Atha kho āyasmā nandako tā bhikkhuniyo iminā ovādena ovaditvā uyyojesi:

“gacchatha, bhaginiyo; kālo”ti.

Atha kho tā bhikkhuniyo āyasmato nandakassa bhāsitaṁ abhinanditvā anumoditvā uṭṭhāyāsanā āyasmantaṁ nandakaṁ abhivādetvā padakkhiṇaṁ katvā yena bhagavā tenupasaṅkamiṁsu; upasaṅkamitvā bhagavantaṁ abhivādetvā ekamantaṁ aṭṭhaṁsu. Ekamantaṁ ṭhitā kho tā bhikkhuniyo bhagavā etadavoca:

“gacchatha, bhikkhuniyo; kālo”ti.

Atha kho tā bhikkhuniyo bhagavantaṁ abhivādetvā padakkhiṇaṁ katvā pakkamiṁsu.

Atha kho bhagavā acirapakkantīsu tāsu bhikkhunīsu bhikkhū āmantesi: Poco dopo che le monache se n’erano andate, il Buddha si rivolse ai monaci:

“seyyathāpi, bhikkhave, tadahuposathe pannarase na hoti bahuno janassa kaṅkhā vā vimati vā: “Immaginate, monaci, che sia il quindicesimo giorno di festa. Non ci sarebbero molti

‘ūno nu kho cando, puṇṇo nu kho cando’ti, atha kho puṇṇo cando tveva hoti; che si chiederebbero se la luna è piena o no, dato che ovviamente è piena.

evameva kho, bhikkhave, tā bhikkhuniyo nandakassa dhammadesanāya attamanā ceva paripuṇṇasaṅkappā ca. Allo stesso modo, quelle monache sono state elevate dal sermone di Nandaka, e hanno raggiunto ciò che desideravano.

Tāsaṁ, bhikkhave, pañcannaṁ bhikkhunisatānaṁ yā pacchimikā bhikkhunī sā sotāpannā avinipātadhammā niyatā sambodhiparāyanā”ti. Persino l’ultima di queste cinquecento monache è entrata nella corrente, e non è soggetta a rinascere nei regni inferiori, destinata al risveglio”.

Idamavoca bhagavā. Questo è ciò che il Buddha disse.

Attamanā te bhikkhū bhagavato bhāsitaṁ abhinandunti. Contenti, i monaci trassero piacere da ciò che il Buddha disse.

Nandakovādasuttaṁ niṭṭhitaṁ catutthaṁ.
PreviousNext